Nemám rád veľkonočné sviatky. Priznám sa hneď na začiatku. Nejako som si k nim nevybudoval kladný vzťah. Nie je to vecou posledných rokov, jednoducho som ich nemal rád ani ako dieťa. Nebavilo ma chodiť ako šašo v obleku s korbáčom a nejakou smradľavou voňavkou, alebo fľašou na vodu otravovať známych a recitovať im nejaké nezmyselné “šibi, ryby”. Bez urážky k tým, ktorí takto chodia, že som si pripadal ako šašo, to je môj pohľad na vec. Nebavilo ma to ani v neskoršom veku. Prišlo mi to, len ako dôvod pre niektorých ľudí, výdatne zredukovať zásoby alkoholu u všetkých známych a blízkych.

Aj napriek všetkým týmto mojim postojom som sa však pravidelne každý rok ocitol niekde v kolotoči týchto sviatkov. Vždy sa našiel niekto, kto ma buď donútil, alebo iným spôsobom ukecal, aby som sa týchto pre mňa neobľúbených sviatkov zúčastnil aspoň nejako nepriamo.

Časom si všetci zvykli, že ma nebudú počuť recitovať “nezmyselné veršíky” a rovnako ma nebudú vidieť naháňať niekde po byte niekoho s fľašou vody v ruke a mávať pritom zbesilo korbáčom. Jednoducho som si vždy počkal kým si chlapci ukoja svoje vášne a kým si dievčatá dohrajú svoje divadielko (dodnes nedokážem odhadnúť, ktorej sa to páči a ktorá si to len odtrpí, lebo keď výskajú, tak to znie rovnako radostne, ako naštvane).
Keď si všetci teda splnili svoje veľkonočné “povinnosti”, tak som zo slušnosti pofŕkal voňavkou celé ženské osadenstvo domácnosti, aj to len tak popri nich, aby som zbytočne nepridával ku všetkej tej zmesi vôní, ktoré už na sebe mali a v tejto kombinácii už ani vôňu nepripomínali.

Keďže som si už vtedy vo svojej predvídavosti vyberal za spoločnosť tých, ktorí nebrali veľkonočný pondelok ako svoju najvýhodnejšiu zárobkovú činnosť za celý rok, vyhol som sa lietaniu od dverí k dverám a neustálemu opakovanému rituálu, ktorý končil vždy pred domom počítaním “koľko ešte musím obehať, aby som si mohol kúpiť”.

Napriek tomu som sa nevyhol pár dlhotrvajúcim návštevám, kde najdôležitejšou činnosťou hostiteľky bolo neustále ponúkanie všetkým jedlom a v prípade odmietania z dôvodu prejedenosti sa stále objavovala vo dverách s novými a novými jedlami v presvedčení, že sa jej určite podarí v kuchyni nájsť niečo, čo si dáte.

Samozrejme nesmiem zabudnúť na potrebu minúť doma akýkoľvek alkohol v presvedčení, že počas veľkej noci musia všetci degustovať každý alkohol, aký kedy niekto vo svete vyrobil.
Do dnes nechápem ako to tie ženy všetko počas tohoto dňa stíhajú. Usadiť Vás a kým si stihnete sadnúť, už pri Vás stoja v suchom oblečení s jedlom a pitím a popritom sa ešte aktívne stíhajú zapájať do každej debaty, ktorá sa pri stole vyskytne.

No a dostali sme sa k ďalšiemu rituálu veľkonočných sviatkov, ku debatám pri stoloch. Zo začiatku to ešte ako tak ide, ale so 100%-tnou istotou sa časom pri stole objaví, alebo teda skôr z prísediacich vykľuje, niekto, kto aj napriek tomu, že netuší o čom hovorí, má potrebu hovoriť nepretržite a s počtom vypitých pohárikov sa o všetkom dohadovať. Ak vznikne situácia, že sa s ním už nebude nikto o ničom dohadovať, bude sa dohadovať sám so sebou.

A aby sme nezabudli, ešte je tu rituál spojený s odchodom. Tento rituál býva asi najdlhšie trvajúci a je dobré s ním začať dostatočne skoro. Najlepšie je poznamenať, že už pomaly musíte ísť. Ako dobrá výhovorka sa dá použiť, že ešte musíte stihnúť ísť k niekomu z rodiny. Samozrejme, že pri prvom poznamenaní o odchode, to vôbec nikto neberie vážne a je lepšie sa ani nepokúšať vstať od stola. Samotný odchod sa totiž väčšinou uskutoční približne tri hodiny po tejto prvej zmienke o odchode. V rámci tohoto rituálu si určite vypočujete rôzne “odpovedačky” zo strany hostiteľky a spolustolovníkov typu “ešte nechoď” “pôjdeme za chvíľu” “poseď, však oni neutečú” a pod.

Ak si však niekto myslí, že odchodom to končí, tak to je na veľkom omyle. Samotný odchod a celá cesta domov musí prebiehať v štýle amerického tajného komanda. Dôvodom je úspešne sa vyhnúť všetkým známym a vo väčších mestách aj neznámym, ktorí sú rozhodnutí zavŕšiť degustačný pondelok v akejkoľvek otvorenej prevádzke s alkoholom. To by nebol až taký problém, keby z lojálnosti k vybranému podniku nemali potrebu odvďačiť sa obsluhujúcemu personálu tým, že im chcú zvýšiť tržby, dotiahnutím čo najviac ľudí, na ktorých cestou natrafia.

Takto teda vyzerali moje veľkonočné sviatky kedysi. Dnes už je to inak a posledné roky je to už iba o jednom posedení u rodičov mojej milovanej, kde sa stretne celá rodina. Tu si už všetci zvykli, alebo sa tak aspoň tvária, že som jediný, kto nepolieva, nešibe a nerecituje.

Zmenilo sa však aj niečo iné. Naučil som sa nájsť si počas týchto “sviatočných” dní spôsob ako sa zabaviť. Táto zábava spočíva v sledovaní okolia pred a počas týchto sviatkov. To, že sa do samotných rituálov nezapájam, mi umožňuje vidieť veľa zaujímavých veci.

Začína to sledovaním už pred sviatkami. Všetky tie predprípravy a prípravy, zhon a behanie po obchodoch, riešenie čo sa bude kde piecť, čo treba ešte do chladničky, čo uvariť, čo zohnať, zisťovanie a riešenie koľko a aké druhy alkoholu kúpiť, vyriešiť ozdoby v domácnosti, namaľovať alebo kúpiť hotové veľkonočné vajíčka, narozmieňať peniaze pre kúpačov atď. atď. atď.
A to vynechám všetky tie zmätky pri pečení, varení, upratovaní a pod.

Prichádza nedeľa a všetko je už viacmenej hotové, všetko tip-top prichystané. Toto je deň, o ktorom tvrdím, že keby presne v tomto čase vyhlásili výnimočný stav, tak väčšina slovenských domácností by dokázala prežiť bez problémov minimálne 3 mesiace zo zásob, ktoré majú v tom okamihu doma.

Takže je po hlavnom strese a začínajú sa rozhovory medzi ľuďmi.
Chlapci vyratúvajú koľko majú v pláne v pondelok zarobiť, opilci sa tešia na poriadnu dávku alkoholu zadarmo a bez toho, aby im doma polovička čokoľvek vyčítala.
No a samozrejme nesmieme zabudnúť na ženské rozhovory. Tie sú hlavne o zbytočnosti týchto sviatkov, o tom ako ich nemajú radi, ako a čo im vadí a pod.

A prichádza očakávaný pondelok a ja sledujem a bavím sa ďalej.

Samozrejme najprv na ženách, ktoré nech by si mysleli čokoľvek, začínajú deň znechuteným tvárením sa a neustálymi poznámkami o zbytočnosti tohto dňa. Všetko sa zmení ihneď pri prvom príchode návštevy. Znechutenosť sa mení na úprimný úsmev od ucha k uchu. Ten potom prechádza do výskania a jačania počas oblievania a šibania, až prepukne do “hnevu”, že už stačilo a prepukne až do tichého nadávania počas prezliekania sa do suchého oblečenia. No v tom okamihu sa už zas objavuje na tvári úsmev číslo 5 a zo ženy sa stáva hostiteľka “všadesom”.

Bavím sa však hneď od skorého rána. Stačí vyjsť na balkón a sledovať. Tam ide chlap so synom a usmerňuje čo a ako hovoriť, chlapci rozoberajúci najnovšiu počítačovú hru a debatujúci na aký joystik si dnes zarobia, tu kráča rodinka – chlapík potácajúci sa z boka na bok, vedľa vyčítajúca žena, ktorá nevie pochopiť, prečo mal potrebu plieskať jej sestru po zadku vždy keď okolo neho prešla. A za nimi znechutené detičky, ktoré už čakajú deň, keď si pôjdu na sviatky po svojom.

Neopíšem to tu všetko, však si to odsledujte sami, všetky tie spevy, mudrovania, smiechy, ale aj hádky a slzy. Taká veľká noc je a sledovať to nestranne je naozaj lepšie ako akýkoľvek cenami ovenčený film.

A tak sa nám deň nachýli ku koncu. V správach nám poukazujú ako prebiehala oblievačka a šibačka v rôznych krajoch Slovenska, kde sa Vám odprezentujú nejakí folklóristi a vy žijete s predstavou, že aspoň niekde v Hornom Dolnom Hlboko Zakopanom sa dodržiavajú staré zvyky.

Tí čo ešte vládzu si sadnú pred rôzne Farmy, Hotely Paradise, či Hlasy Československa, alebo pred počítače, niektorí ešte dosviatkovávajú po krčmách, niektorí už len nemohúco spia.

A už pár dní po tom bude niekde niekto vo svete prezentovať Slovensko ako krajinu so silnými kresťanskými zásadami. No máme to svojský spôsob ako osláviť zmŕtvychvstanie Krista, keď už sa tu hrdíme tým kresťanstvom. A tak povedzte sami, aký sme my zábavný národ, stačí sa na nás len bližšie pozrieť. 🙂

Prajem Vám krásne veľkonočné sviatky a veľa zábavy.

Ak zaujalo, zdieľajte na:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Translate »